O ústave

Výučba hygieny sa na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského začala hneď v roku jej založenia. V júni v roku 1919 bola v Bratislave uzákonená Československá štátna univerzita, ktorá v novembri toho istého roku prijala meno veľkého učiteľa národov J. A. Komenského a nesie ho podnes, s výnimkou obdobia rokov 1939-1954, v ktorom bola premenovaná na Slovenskú univerzitu.

   Myšlienka založiť univerzitu v Bratislave (kde už boli určité predpoklady v podobe maďarskej Alžbetínskej univerzity, založenej v roku 1912) vznikla v pražských univerzitných lekárskych kruhoch a jej iniciátorom bol profesor patologickej anatómie a vnútorného lekárstva Kristián Hynek. Nedostatok slovenského lekárskeho dorastu ako dôsledok národnostného a kultúrneho útlaku rakúsko-uhorskej monarchie, najmä citeľný nedostatok lekárov a zlá zdravotná i zdravotnícka situácia na Slovensku vyžadovali riešenie.
    Profesor Hynek získal pre svoju ideu ďalších nadšencov, ktorí sa nezľakli ťažkých podmienok, naopak, lákala ich možnosť uplatnenia a budovania prospešného diela v kuratíve a vo výchove slovenskej lekárskej generácie. Priekopnícky elán Hynkovej skupiny sa prejavil v rozhodnutí začať výučbu aj v provizórnych podmienkach a otvoriť aspoň klinické ročníky. Slávnostný začiatok výučby bol 9. 12. 1919. Prednášať sa začalo 9. 12. 1919. V prvom študijnom roku sa na bratislavskú Lekársku fakultu zapísalo 144 poslucháčov. Podmienkou prijatia bolo absolvovanie aspoň štyroch semestrov lekárskeho štúdia.
    Z neklinických disciplín začali svoju činnosť ústavy, vykonávajúce aj štátno-zdravotné služby, medzi nimi Ústav hygienický, umiestnený v dvoch priestoroch budovy bývalých mestských kasární na Belnayovej ul. Za jeho prednostu bol navrhnutý mimoriadny profesor hygieny Karlovej univerzity v Prahe dr. Stanislav Růžička, ktorý v tom čase pôsobil v čs. légiách v Rusku. Jeho menovanie za riadneho profesora LF UK sa uskutočnilo v marci r. 1920 so spätnou platnosťou. Hygienický ústav mal v študijnom roku 1920/21 svojho prednostu a dvoch, v nasledujúcom roku troch negraduovaných asistentov. Až v školskom roku 1922/23 boli na ústave prví dvaja absolventi.
    Prof. Růžička začal svoju vedeckú činnosť vysokoškolského učiteľa v roku 1897 ako asistent Hygienického ústavu pražskej Lekárskej Fakulty KU u profesora Kabrhela, kde sa v  r. 1901 habilitoval a v  r. 1907 bol menovaný za mimoriadneho profesora hygieny. Medicínsky rozhľadený, v hygiene erudovaný, udržiaval kontakt s trendom vývoja hygieny v európskych štátoch a v Amerike. Svoje poznatky hojne publikoval.
    Počas svojho pražského pôsobenia sa zaoberal otázkami školskej hygieny a potrebou preventívnej zdravotníckej starostlivosti o školskú mládež. Uverejnil viacero pôvodných a experimentálnych prác z oblasti hygieny osvetlenia, ovzdušia a výživy.
    Jeho bratislavské pôsobenie je poznačené snahou o presadzovanie eubiotického spôsobu života ako jedinej možnej záchrany zdravia mestského obyvateľstva, ale aj progresívnou koncepciou zdravotníckej starostlivosti, zameranej predovšetkým na prevenciu, vyžadujúcu reorganizáciu zdravotníckych služieb ako aj vysokoškolského štúdia. O tendenciách a neobyčajnej aktivite prof. Růžičku v tomto smere sa dozvedáme z jeho bohatej publikačnej činnosti v Časopise pro zdravotníctvo, vydávanie ktorého obnovil už v roku 1921 ako 12. ročník. Stal sa jeho redaktorom a vydavateľom. Cudzojazyčné názvy časopisu ho uvádzali ako Československý časopis pre hygienu. Tento mesačník sa v roku 1923 stal orgánom Združenia profesorov hygieny univerzít Československej republiky, v r. 1924 aj orgánom Československej eubiotickej spoločnosti. Obe organizácie prof. Růžička založil. Jeho eubiotika síce niesla v sebe prvky zdravej životosprávy a ochrany životného prostredia, ale jeho predstavy o ich realizácii boli nereálne a odporovali zákonitostiam vývoja spoločnosti a technickému pokroku.
    Růžičkove úsilie o reorganizáciu lekárskeho štúdia v zmysle odčlenenia výučby budúcich hygienikov a verejne zdravotníckych pracovníkov od smeru terapeutického vo vyšších ročníkoch, alebo dvojročnou nadstavbou štúdia vo forme "Školy hygieny", úsilie o vytvorenie siete honorovaných hygienikov, ktorí by dbali o zachovanie zdravia obyvateľstva a najmä jeho koncepcia školskej zdravotníckej starostlivosti, spojená s ustanovením školských hygienikov - lekárov nesú pozitívne prvky, v oblasti školskej hygieny dodnes aktuálne.
    Svojim zotrvávaním v predstave, že väčšina chorôb by vôbec nevznikla pri preventívnom zameraní zdravotníckych služieb, ktoré síce horlivo proklamoval, ale konkrétnejšie nerozpracovával a presadzovaním svojho eubiotického systému hygieny do verejného zdravotníctva sa dostal postupne do pozície neuznanej autority, obhajobe ktorej venoval veľkú časť svojho publicistického umenia.
    Vo výučbe i vo svojich článkoch viac inklinoval k propagácii praktickej aplikácie poznatkov hygieny na preventívnu ochranu zdravia obyvateľstva a životného prostredia. Bol teda bližšie k problematike verejného zdravotníctva, sociálneho lekárstva a zdravotníckej osvety, než k experimentálnemu výskumu, na ktorý nakoniec nemal ani materiálne vybavenie.
    Prof. Růžička bol prvý na bratislavskej Lekárskej fakulte, ktorý do výučby medikov vniesol prvky zo sociálneho lekárstva. A naopak, prví predstavitelia odboru sociálneho lekárstva na fakulte prednášali state z priemyselnej hygieny (prof. V. Šrobár), resp. sociálnej hygieny (doc. E. Tománek).
    1. 1. 1920 začala pod vedením prof. Růžičku svoju činnosť bakteriologicko-diagnostická stanica Ústavu hygieny, ktorá bola jedným zo štátnych mikrobiologických laboratórií, patriacich k zdravotnému oddeleniu Krajinského úradu. Vykonávali bakteriologicko-sérologickú diagnostiku infekčných chorôb, vyhľadávanie bacilonosičov a mikrobiologickú kontrolu pokrmov, pitnej i úžitkovej vody. Stanica na Belnayovej ulici robila vyšetrenia najmä pre univerzitné kliniky a pre oddelenia Štátnej nemocnice. Podobné služby pre klinických a úradných lekárov vykonávalo i mikrobiologické laboratórium pri Ústave patologickej anatómie, histológie a bakteriológie. Tieto stanice boli zárodkom neskoršie vytvoreného Štátneho zdravotno-sociálneho ústavu (r. 1939). Prof. Růžička vítal zriaďovanie tejto inštitúcie, v ktorej videl možnosť lepšieho materiálneho dotovania laboratórií, ale bojoval proti predstave, aby sa tam preniesla celá vyšetrovacia i bádateľská zdravotnícka prax a univerzitným ústavom by bola odňatá vedecká práca i súvislosť s praxou života. Presadzoval názor, že „vrchným veliteľom“ tohto ústavu by malo byť hygienické pracovisko univerzitné, t.j. univerzitní profesori hygieny.
    Bakteriologicko-diagnostická stanica pri Hygienickom ústave pracovala v primitívne vybavenom laboratóriu. Napriek tomu vzišlo z tejto činnosti niekoľko pozoruhodných pôvodných prác, z ktorých treba vyzdvihnúť prácu asistentky Hygienického ústavu dr. M. Sutorisovej "O význame baciolonosičov brušného týfu pre vznik epidémií" z r. 1929, závery ktorej sú platné podnes.
    Koncom 30. rokov bola veľmi vysoká úmrtnosť obyvateľov Slovenska na infekčné choroby (1. miesto v poradí úmrtnosti). Dojčenská úmrtnosť dosiahla 141,8 na 1000 živonarodených detí (v ČSR 117,4). Zlepšenie zdravotníckej politiky nemohlo nastať bez realizácie preventívnych zásad. Potreba zdokonaliť výučbu hygieny, mikrobiológie, epidemiológie a sociálneho lekárstva a zintenzívniť ich rozvoj, bola veľmi aktuálna. Takto ju videl dr. Vojtech Mucha, ktorý po odchode profesora Růžičku prevzal vedenie Ústavu hygieny 1. 1. 1939 ako docent mikrobiológie so značnými skúsenosťami v bakteriologickej diagnostike infekčných chorôb, nadobudnutými počas pôsobenia na pražskom bakteriologicko-sérologickom ústave Karlovej univerzity u prof. Honla a bratislavskom Ústave patologickej anatómie, histológie a bakteriológie LF UK u prof. Lukeša, kde pracoval ako asistent od r. 1934. Na usmernenie jeho vedeckého záujmu o oblasť hygieny mal vplyv študijný pobyt v USA v r. 1936-1937, kedy absolvoval postgraduálny kurz z hygieny a verejného zdravotníctva na School of Hygiene and Public Health John Hopkin`s University v Baltimore. Mal možnosť navštíviť ústavy verejného zdravotníctva vo Washingtone, Albane a Bostone.
    Po prevzatí ústavu sa doc. Mucha začal intenzívne a systematicky venovať štúdiu hygieny. Chcel ju postaviť na vedecký základ a vybudovať pracovisko, ktoré by sa popri funkcii pedagogickej stalo bázou pre teoretický a vedecký výskum. Postaral sa o získanie nových priestorov a zlepšenie materiálneho i personálneho vybavenia pracoviska. Za asistentov získal mladých nadaných mikrobiológov z Bakteriologicko-serologického ústavu Karlovej univerzity dr. J. Ilavského a dr. D. Blaškoviča, ktorí zároveň začali pôsobiť aj v tvoriacom sa Štátnom zdravotno-sociálnom ústave (obaja sa po 2. svetovej vojne habilitovali z mikrobiológie. Doc. Blaškovič sa stal vedúcim Ústavu mikrobiológie Lekárskej fakulty, profesorom a neskôr členom ČSAV a SAV a riaditeľom virologického ústavu SAV). Doc. Mucha sa stal prednostom mikrobiologického oddelenia Štátneho zdravotno-sociálneho ústavu, dr. Blaškovič jeho zástupcom a dr. Ilavský prednostom oddelenia pre výrobu a distribúciu imunobiologických preparátov. Pracovalo sa na štandardizácii laboratórnych diagnostických metód i na výskumnom riešení niektorých problémov. Obe inštitúcie vykonávali rutinné vyšetrenia infekčného materiálu. Podarilo sa presadiť zákon o povinnom očkovaní detí vo veku od 0,5 do 10 rokov proti diftérii (r. 1942). Pozitívne výsledky - zníženie chorobnosti a úmrtnosti detí na túto chorobu sa mohli konštatovať už v jeseni r. 1943.
    Prvé výskumné práce na úseku hygieny boli zamerané na štandardizáciu metód posudzovania hygienickej kvality pitnej vody, na kontrolu vody, vodných zdrojov. Overovali sa rôzne metódy úpravy vody, metódy dezinfekcie. Už v r. 1939 Mucha uverejnil v Bratislavských lekárskych listoch prácu „Význam a prevedenie bakteriologickej kontroly pitnej vody“.
    V r. 1944 získal nadaného spolupracovníka dr. L. Dubaya, ktorý sa venoval sérologickej diagnostike infekčných chorôb (habilitoval sa z mikrobiológie, stal sa profesorom a vedúcim Katedry mikrobiológie na novovytvorenej Lekárskej fakulte P. J. Šafárika v Košiciach). Pripravovali sa antigény a usilovne sa študovali mechanizmy vzniku imunity u človeka.
    Muchovou zásluhou sa v teréne úspešne uplatňovali protiepidemické opatrenia proti brušnému týfu, salmonelózam a bakteriálnej dyzentérii. Aktuálnym sa ukázal aj problém poľnej horúčky na Slovensku, čo viedlo k vypracovaniu metód a metodík mikrobiologickej diagnostiky leptospiróz a ich epidemiológie. Výsledky prác na tomto úseku, hlavne dr. E. Kmetyho, prerástli rámec československej epidemiológie (habilitoval sa z epidemiológie na LF UK, stal sa vedúcim Ústavu a neskôr Katedry epidemiológie na LF UK).
    Prof. Mucha s Ing. F. Görnerom vypracovali metódy hygienickej kontroly mlieka (habilitoval sa z chémie a technológie požívatín, stal sa profesorom, prednostom Katedry biotechnológie na Chemickej fakulte SVŠT v Bratislave). Prof. Mucha sa zasadil o zlepšenie kvality mlieka so zvláštnym zreteľom na potreby chorých detí detskej kliniky.
     Veľa úsilia venoval prof. Mucha so spolupracovníkmi dr. J. Kukurom, dr. D. Rolným (boli menovaní docentami hygieny, neskoršie sa stali vedúcimi Katedry hygieny – prof. Kukura na LF UK a doc. Rolný na Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov v Bratislave) a dr. P. Macúchom (bol menovaný za docenta sociálneho lekárstva, stal sa vedúcim Ústavu organizácie zdravotníctva LF UK, profesorom hygieny, riaditeľom Výskumného ústavu hygieny, námestníkom ministra zdravotníctva ČSSR a vedúcim Ústavu hygieny Fakulty všeobecného lekárstva KU v Prahe) na riešenie praktických problémov organizácie hygienickej služby na veľkých stavbách v r. 1948 – 53 – na Trati mládeže, Priehrade mládeže a Trati družby.
S úspechom sa podarilo vytvoriť také podmienky, ktoré zabránili šíreniu črevných a iných infekčných ochorení, v širokej miere uplatniť teoretické poznatky, výsledky tvorivej práce realizovať v hygienickej praxi.
    Po 2. svetovej vojne a najmä po roku 1948 sa na Lekárskej fakulte UK podstatne zlepšili podmienky pre rozvoj preventívnych disciplín. Mikrobiológia sa stala samostatným predmetom. Prednostom Ústavu mikrobiológie LF, ktorý vznikol v r. 1949 sa stal doc. Blaškovič. Epidemiológia sa osamostatnila neskoršie. Samostatný ústav pod vedením doc. Kmetyho vznikol v šk. r. 1961/62. Ústav hygieny bol teda materským ústavom lekárskej mikrobiológie, epidemiológie i sociálneho lekárstva. Osamostatnenie týchto vedných odborov umožnilo intenzívnejšie štúdium v oblasti hygieny a rozpracovávanie aktuálnych problémov životného prostredia a ich presadzovanie v praxi.
    Úspechy vo vedecko-výskumnej práci mali priaznivý vplyv na stále sa rozširujúce pedagogické povinnosti – prednášky a praktické cvičenia pre medikov, farmaceutov, obvodných lekárov, stredný zdravotnícky personál, pre poslucháčov Filozofickej fakulty UK a Prírodovedeckej fakulty UK. Patričná pozornosť sa venovala aj písaniu učebných textov. V šk. r. 1952/53 sa zaviedli praktické cvičenia v teréne, doplnené laboratórnym vyšetrením odobratých vzoriek materiálu. Táto vyučovacia metóda hygieny sa s úspechom realizuje aj v súčasnosti.
    V roku 1953 zvolili prof. Muchu za riadneho člena Slovenskej akadémie vied. V tejto dobe sa cieľavedome venoval vytváraniu vlastnej školy. Zoskupoval okolo seba schopných perspektívnych pracovníkov, ktorí boli zárukou budúceho rozvoja disciplíny. Na Ústave hygieny založil Laboratórium hygieny vody, ktoré sa stalo základným kameňom budúceho Ústavu experimentálnej hygieny SAV. Mucha bol jeho externým riaditeľom. Osobitný význam má jeho vedecko–výskumná a normotvorná činnosť v hygiene vody. Práce v tejto oblasti sú klasickými dielami. Spolu s dr. I. Daubnerom (stal sa členom korešp. ČSAV a SAV, riaditeľom Ústavu experimentálnej biológie a ekológie CBEV SAV) sa podieľal na štandardizovaní vyšetrovacích metód. Kontrolu vody odporúčal doplniť o metódy virologické. S dr. P. Kamenickým a dr. J. Keletim riešili otázku methemoglobinémie dojčiat vo vzťahu k zvýšenému obsahu dusičnanov v pitnej vode.
    Vzhľadom na stále rastúce potreby vody a tým aj nevyhnutné upravovanie povrchových vôd, upozorňoval na nutnosť sanovania prítokov budúcich priehrad so zreteľom na ich znečisťovanie odpadovými vodami, možnú eutrofizáciu, zhoršovanie kvality a zdravotné dôsledky. Viedol pracovnú skupinu limnologického a hygienického výskumu vody Dunaja na SAV, od r. 1956 aj v rámci medzinárodnej spolupráce. Na základe úzkej spolupráce fakultného a akademického pracoviska hygieny sa z hygieny habilitoval dr. J. Ferin. Z Krajskej hygienickej stanice sa habilitoval dr. F. Schulz.
    Industrializácia Slovenska priniesla nové problémy v oblasti komunálnej hygieny i v oblasti hygieny práce. Bolo nutné venovať pozornosť kritériám určovania najvyššie prípustných koncentrácií škodlivín a toxických látok v životnom prostredí človeka. Na tomto úseku dosiahli pozitívne výsledky dr. L. Rosival (habilitoval sa z hygieny, stal sa riaditeľom Výskumného ústavu hygieny, neskoršie vedúcim Centra hygieny na Výskumnom ústave preventívneho lekárstva), Ing. M. Strecha (habilitoval sa z lekárskej chémie). Sústredená pozornosť sa venovala znečisťovaniu ovzdušia SO2, H2S, CS2, pracovným podmienkam človeka v priemyselnej a poľnohospodárskej výrobe, využívaniu chemických prostriedkov, organofosforových insekticídov, sledovaniu kožnej expozície z hľadiska ochrany zdravia človeka. Zásluhou Rosivala sa systematicky študovali problémy významné pre zavedenie výroby organofosforových insekticídov. Knižné dielo „Toxikológia a farmakodynamika organofosforových zlúčenín“, ktoré napísal s Vrbovským a Seleckým je prvou publikáciou tohto druhu vo svetovej literatúre. Rosival sa zaoberal toxikologickou klasifikáciou chemických látok používaných v poľnohospodárstve, posudzovaním mechanizmu ich biologického účinku, štúdiom rezíduí pesticídov v životnom prostredí človeka, v potravinách, vo vodách. Stal sa profesorom, uznávaným odborníkom nielen v ČSSR, ale aj v zahraničí (vedeckým sekretárom organizácie pre koordináciu výskumu hygienických a toxikologických otázok pesticídov v krajinách RVHP). V spolupráci s Ing. A. Szokolayom vydal monografiu o cudzorodých látkach v požívatinách.
    Akademik Mucha sa stal priekopníkom hygieny detí a dorastu v Československu. Spolu s doc. Kukurom sa zaslúžil o budovanie školsko–zdravotnej služby. Kukura v r. 1953 založil odbor hygieny detí a dorastu Oblastného ústavu hygieny v Bratislave. Zvláštna pozornosť sa venovala otázkam vývoja detí, problematike detských predškolských kolektívnych zariadení, štúdiu príčin zvýšenej chorobnosti detí, školskému prostrediu (v spolupráci s Ing. arch. L. Molnárom), telesnej výchove a rekreácii (s doc. Rolným). Skúmali sa problémy pedagogického procesu (s dr. T. Mikletičom), funkčná schopnosť pohybovo – svalového aparátu nohy (dr. V. Litvinenková), hodnotila sa fyzická i mentálna únava biochemickými a fyziologickými metódami (dr. M. Fatranská). Kukura a Rolný boli spoluautormi učebnice Školní hygiena (r. 1957). Kukura s Jandom a Kapalínom napísali učebnicu Hygiena detí a dorastu (r. 1961), ktorá bola preložená do ruského jazyka. V 60. rokoch sa Kukura venoval skúmaniu podmienok zabezpečenia mikrobiálnej čistoty aseptických oddelení v spolupráci so Strechom a Keletim.
    S významným prispením prof. Kukuru bola v r. 1962 založená pobočka LF UK v Martine, v r. 1969 sa osamostatnila. Prednášky z hygieny zabezpečoval doc. Rosival. Po jeho odchode z Katedry hygieny LF UK do funkcie riaditeľa Výskumného ústavu hygieny v r. 1968 prednášal v Martine prof. Kukura a doc. Strecha.
Mucha s Kukurom boli iniciátormi družobných vzťahov s Ústavom hygieny Univerzity M. Luthera Halle – Wittenberg. Cieľom týchto kontaktov (od r. 1959) bola výmena informácií o výsledkoch výskumu, skvalitňovanie pedagogického procesu, čo prispelo k intenzívnejšiemu angažovaniu sa v oblasti preventívnej medicíny, publikačnej aktivite, ako aj k propagácii výsledkov. Podporilo štúdium, výskum a výchovu mladých pracovníkov. Prehĺbila sa spolupráca nielen medzi hygienikmi, ale aj inými odborníkmi. Skoordinovali sa plány výskumnej práce, predovšetkým v riešení úlohy výchovy mladej generácie v problematike tvorby a ochrany životného prostredia. Intenzívnejšia bola aj výmena vedeckých pracovníkov. Pravidelne sa organizovali spoločné sympóziá v dvoj- až trojročných intervaloch striedavo v Halle a v Bratislave.
    Úspešným zavŕšením pedagogického pôsobenia akademika Muchu na Katedre hygieny LF UK bolo napísanie učebnice Hygiena (r. 1971) v spolupráci s autorským kolektívom. Tým dal poslucháčom medicíny do rúk prvú slovenskú učebnicu hygieny. Od 1. júna 1970 sa stal vedúcim Katedry hygieny LF UK v Bratislave prof. Kukura.
    Plnenie úloh výskumu určovalo profil pracoviska a zároveň slúžilo ako podklad pre vedecký rast zúčastnených pracovníkov. Prof. Kukura vytvoril skupinu spolupracovníkov v zložení dr. T. Mikletič, dr. A. Bajužíková, dr. Ľ. Ághová (obe sa neskôr habilitovali z hygieny, doc. Bajužíková sa stala vedúcou Katedry hygieny), dr. M. Cílek, dr. H. Rapantová, dr. T. Gybeľová a neskôr aj dr. J. Jurkovičová. Riešili sa problémy hygieny detí a dorastu. V experimentálnej práci sa využívali fyziologické metódy na zisťovanie funkčných zmien organizmu v priebehu výučby v prirodzených podmienkach v škole. Vypracovali sa skupinové metódy plynulej registrácie zmien motorickej aktivity žiakov (dr. Mikletič, dr. Gybeľová), zmien reakčného času zrakovej i sluchovej odpovede zmien tonálneho prahu sluchu (dr. Mikletič, dr. Ághová), študovali sa mikropauzy písanej i hovorenej reči vo vzťahu k typologickým osobitostiam vyššej nervovej činnosti vzhľadom na potreby diferencovanej výučby a programovaného vyučovania na všeobecnovzdelávacej škole (dr. Bajužíková). Rozpracovala sa kinematografická metóda registrácie reakčného času, metóda aktografie, boli vypracované základy typologickej charakteristiky vyššej nervovej činnosti. Dosiahli sa úspechy, ktoré mali ohlas doma i v zahraničí (ocenenia odborných spoločností J. E. Purkyňe, ceny literárneho fondu). Ďalej sa skúmali problémy neprospechu u žiakov z aspektu sociálneho faktora (dr. Rapantová), zvláštnosti termoregulácie dorastu (dr. Cílek), hluková záťaž žiaka pri práci v školských dielňach (dr. Ághová), hygienické problémy organizácie výchovno-vzdelávacieho procesu na všeobecnovzdelávacích školách vo vzťahu k režimu práce a oddychu (dr. Bajužíková), preverovala sa účinnosť práce školsko-zdravotnej služby (dr. Mikletič).
Pod vedením akademika Muchu skúmali mikrobiálnu čistotu a biochemické zmeny mlieka dr. E. Haladová a dr. M. Lacová so zreteľom na jeho biologickú hodnotu (vplyv mikrobiálnej flóry na aminokyseliny – dr. Haladová, dr. Lacová a Ing. Strecha).
    V oblasti komunálnej hygieny sa venovala pozornosť znečisťovaniu ovzdušia Bratislavy sadzami a ozónom (Ing. Strecha). Skúmali sa indikátory znečistenia ovzdušia a ich zmeny sa porovnávali s výsledkami analýzy perinatálnej úmrtnosti (dr. Cílek).
    Pozornosť sa venovala mikrobiálnej čistote chirurgických oddelení so zvláštnym zreteľom na pooperačné infekcie (prof. Kukura, dr. Gybeľová-Nosková, dr. Voleková, dr. Lacová).
Skúmali sa vlastnosti a význam potenciálne patogénnych baktérií vo vode z hygienického hľadiska (dr. Štefániková).
    V ďalšom desaťročí sa venovala pozornosť naliehavým problémom ochrany životného prostredia Bratislavy, znečisťovaniu ovzdušia, riešeniu problémov v súvislosti s lokalizáciou petrochemického priemyslu v blízkosti Dunaja a hlavných zdrojov pitnej vody na Žitnom ostrove. Prof. Kukura s doc. Strechom sa podieľali na expertízach, ktoré iniciovali zákon SNR o ochrane spodných vôd Žitného ostrova, viedli k obmedzeniu ďalšieho rozširovania výroby v n. p. Slovnaft, k začatiu výstavby čistiacich staníc odpadových vôd a k zmenám palivovej základne závodu s cieľom ozdraviť životné prostredie Bratislavy.

Po r. 1985, keď sa vedúcou Katedry hygieny stala doc. Bajužíková, vo vedeckom výskume prevládali dva nosné smery: tvorba a ochrana životného prostredia a ochrana a podpora zdravia mladej generácie. Dlhodobo sa venovala pozornosť hluku – v obytnom prostredí, v školskom prostredí (Ľ. Ághová), ale aj hlukovej záťaži detí s nízkou pôrodnou hmotnosťou v inkubátoroch (J. Jurkovičová). Jej výsledky sa využili pri tvorbe ČSN IEC 601-2-19 (Zdravotnícke a elektrické prístroje. Zvláštne požiadavky na bezpečnosť novorodeneckých inkubátorov), a bola prizvaná ako „associated scientist“ do tímu ICBEN (International Commission on the Biological Effects of Noise) Team 3, zaoberajúceho sa nesluchovými účinkami hluku na organizmus. V spolupráci s novorodeneckým oddelením nemocnice na Bezručovej ul. pracovníci ústavu ako prví na Slovensku urobili skríning sluchu u nedonosených detí na základe evokovaných potenciálov vo včasnom postnatálnom období. Častý výskyt perinatálnych rizikových faktorov porúch sluchu u nedonosených detí a relatívne vysoký výskyt zachytených porúch sluchu vyvolali odôvodnenú požiadavku na celoplošné skríningové vyšetrovanie sluchu novorodencov.

Predmetom výskumu sa stalo aj skúmanie mikroklímy uzavretých priestorov (doc. Strecha, dr. Gybeľová-Nosková, dr. Štefániková). Skúmali sa zdravotno-hygienické problémy organizácie výchovno-vzdelávacieho procesu na rôznych typoch stredných škôl. Overovali sa možné vzťahy medzi kvalitou podmienok školského prostredia a zdravotným stavom žiakov (doc. Bajužíková, dr. Ševčíková, dr. Rapantová). Pokračovalo sa v sledovaní kvality životného prostredia a výsledky sa porovnávali s úrovňou perinatálnej úmrtnosti (dr. Cílek). Naďalej sa venovala pozornosť otázkam prevencie nozokomiálnych ochorení so zameraním na prevádzku geriatrického lôžkového oddelenia (dr. Gybeľová, dr. Štefániková).

Pedagogická činnosť katedry bola orientovaná na výučbu poslucháčov všeobecného, pediatrického a stomatologického smeru štúdia medicíny, na poslucháčov medziodborového štúdia Filozofickej fakulty UK a poslucháčov Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave.

Od r. 1990 Ústav hygieny pracoval pod vedením prof. Ághovej, až do roku 2006. Kritické obdobie porevolučného zápasu o postavenie prevencie v zdravotníctve prinieslo výraznú redukciu rozsahu výučby hygieny, zásadným spôsobom sa zmenila jej náplň. Autorský kolektív pracovníkov ústavu vypracoval podľa nových osnov výučby odboru Praktické cvičenia, ktoré vyšli v krátkom časovom slede v rokoch 1991 a 1993. V spolupráci s významnými spoluautormi z klinických odborov sme vydali v r. 1993 novú modernú učebnicu hygieny s celoštátnou pôsobnosťou (posledná učebnica hygieny od akademika Muchu vyšla v r. 1971). V r. 1997 vyšla jej inovovaná anglická verzia, ktorá získala aj uznanie regionálneho riaditeľa WHO pre Európu dr. J. E. Asvalla.

Pracovníci ústavu sa venovali riešeniu hlavných výskumných tém. Nosnou témou bolo štúdium environmentálnych a behaviorálnych rizík kardiovaskulárnych ochorení s osobitným zameraním na výživu a výživový stav populácie z hľadiska primárnej prevencie. Okrem toho sa riešili úlohy týkajúce sa hluku v životnom a pracovnom prostredí a jeho vplyvu na organizmus človeka (skúmaním rizika vplyvu expozície environmentálnemu hluku na zdravie vybraných populačných skupín v urbanizovanom prostredí, prioritne vo vzťahu ku kardiovaskulárnemu riziku), ochrany zdravia detí a mládeže, prevencie nozokomiálnych nákaz. Na riešenie týchto úloh pracovisko opakovane získalo finančnú podporu Grantovej agentúry MŠ SR (GAV a VEGA). Viaceré významné výsledky sa stali podkladom pre inováciu noriem, získali ocenenia na medzinárodných kongresoch a umožnili zaradiť Ústav hygieny do skupiny 10 najúspešnejších pracovísk LFUK.

Od roku 1995 učitelia ústavu participujú na výučbe zahraničných študentov medicíny v anglickom jazyku. Významnou mierou sa podieľali aj na príprave študijných materiálov pre nový študijný program verejné zdravotníctvo, ktorého výučba sa začala na LFUK v akademickom roku 2002/2003, prof. Ághová sa stala hlavnou garantkou tohto programu.

Koncom 90. rokov sa začali postupne rozvíjať nové medzinárodné kontakty a spolupráca. V problematike hodnotenia vplyvu hlukovej expozície v pracovnom prostredí sa uskutočnila úspešná spolupráca so School of Public Health, University at Albany, New York, v rokoch 2001 – 2002 s Joint Research Centre EC v talianskej Ispre na koordinácii projektov venovaných potravinovej bezpečnosti v kandidátskych krajinách EÚ (dr. Sobotová-Argalášová, prof. Carpenter, prof. Anklam).

Od r. 2006 viedla Ústav hygieny prof. Ševčíková (až do roku 2016). V tomto období vydal autorský kolektív ústavu novú učebnicu hygieny pre poslucháčov študujúcich v slovenskom jazyku (2006), praktické cvičenia z hygieny (2010) a rovnako aj novú učebnicu hygieny pre poslucháčov študujúcich v anglickom jazyku (2011). Výskumné zameranie pokračovalo v riešení problematiky environmentálnych, behaviorálnych, psychosociánych a biologických rizikových faktorov kardiovaskulárnych chorôb, vplyvu hluku na zdravie, prevencie nozkomiálnych nákaz, somatického vývoja detí a mládeže vo vzťahu k vybraným genetickým a psychosociálnym faktorom, mimoriadnych situácií a ďalších aktuálnych problémov environmentálnej a preventívnej medicíny (J. Jurkovičová, Z. Štefániková, Ľ. Ševčíková, Ľ. Sobotová-Argalášová, J. Voleková, T. Nosková, H. Rapantová). Výsledky výskumu sa stali podkladom pre vypracovanie intervenčných programov a postupov pri prevencii kardiovaskulárnych ochorení, na stanovenie aktuálnych štandardných referenčných hodnôt rastových ukazovateľov slovenských detí a mládeže a boli podkladom pri tvorbe legislatívnych materiálov v oblasti hygieny pedagogického procesu (Ľ. Ševčíková).

Šesťročné výsledky sledovania hlavných rizikových faktorov kardiovaskulárnych chorôb vo veľkom súbore Slovenskej populácie (temer 17 tisíc vyšetrených v spolupráci s regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva) sa stali podkladom pre vedeckú monografiu Vieme zdravo žiť? (J. Jurkovičová). Od čias Kardiovaskulárneho programu na Slovensku to bola prvá publikácia dokumentujúca zdravotný stav dospelej slovenskej populácie. Vydanie monografie malo ambíciu osloviť čo najširšie publikum a prispieť k zdravotnej výchove obyvateľstva k aktívnejšej starostlivosti o vlastné zdravie a stretlo sa s ohlasom nielen v odbornej, ale aj laickej verejnosti.

Pracovníci ústavu participovali na medzinárodných workshopoch v problematike environmentálnej medicíny a hygieny (Central and Eastern European Chapter of ISEE – International Society of Environmental Epidemiology). Analyzovali trendy hlukovej záťaže obyvateľstva a rozpracovali metódy hodnotenia rizika expozície hluku v životnom prostredí a aj možnosť ich použitia pri ďalších fyzikálnych faktoroch ako vhodný metodický materiál pri hodnotení expozícií v praxi úradov verejného zdravotníctva. Výsledky práce sa stali súčasťou databázy European Network on Noise and Health (ENNAH) so špeciálnym zreteľom na mladšie populačné skupiny v nových členských štátoch EÚ a pre vedecký tím znamenali pozvanie na spoluprácu na medzinárodnom projekte v rámci 7. RP EÚ hlavným koordinátorom profesorom Stephenom Stansfeldom z London School of Medicine & Dentistry, UK (J. Jurkovičová, Ľ. Sobotová-Argalášová, Ľ. Ševčíková).

V r. 2007 bol pozvaný prednášať na Lekársku fakultu Univerzity Komenského Arnold Stern, M.D., PhD., profesor farmakológie na New York University a v rámci pobytu navštívil aj Ústav hygieny, kde sa diskutovalo o možnej spolupráci vo výskume v oblasti verejného zdravia so zameraním na detskú populáciu. V r. 2008 navštívil Lekársku fakultu Univerzity Komenského Prof. Michael Weitzman, M.D., B.A., profesor pediatrie a psychiatrie na New York University, aby predstavil projekt, v ktorom sa študuje vplyv enviromentálnych faktorov na tehotné ženy, na ich zdravie a dobré prospievanie detí v období postnatálneho života. Do projektu MEPS (Medical Expenditure Panel Survey) sa zapojil aj Ústav hygieny (spolu s II. pediatrickou a II. gynekologickou klinikou). Zo stretnutia sa vyvinula dlhodobá bilaterálna spolupráca s New York University School of Medicine, Department of Pediatrics, Department of Community Health (profesor Michael Weitzman, M.D. V priebehu 4 rokov (2008 – 2011) absolvovalo na Ústave hygieny letnú prax spolu 13 študentov zo spomínanej univerzity, ktorí sa podieľali na riešení spoločných medzinárodných projektov (Ľ. Ševčíková, Ľ. Sobotová-Argalášová, M. Weitzman).

V rokoch 2013 – 15 sa na Univerzite Komenského riešil projekt financovaný štrukturálnymi fondami EÚ operačného programu Vzdelávanie a spolufinancovaný z Európskeho sociálneho fondu „Tvorba študijného programu MPH (Master of Public Health) na Univerzite Komenského v Bratislave v anglickom jazyku“ so zodpovednou riešiteľkou prof. Ševčíkovou. Do riešenia projektu sa aktívne zapojili viaceré fakulty UK – okrem Lekárskej aj Právnická fakulta, Fakulta managementu, Fakulta matematiky, fyziky a informatiky, Fakulta sociálnych a ekonomických vied. Cieľom projektu bolo vytvorenie nového študijného programu MPH pre potreby odbornosti a medzinárodnej konkurencieschopnosti absolventov v problematike ochrany a podpory zdravia populácie, ale aj modernizácia vzdelávacieho procesu na UK a rozvoj medzinárodnej spolupráce s európskymi a zámorskými školami so zameraním na program MPH. Pravidelne sa na pôde Ústavu hygieny uskutočňovali pracovné stretnutia, na ktorých sa okrem domácich riešiteľov zúčastňovali aj zahraniční experti (prof. Cecilia Rokusek, Ed.D., R.D., prof. MUDr. Vladimir Bencko, DrSc., prof. Michael Weitzman, M.D., prof. Harold W. Baillie, M.A., PhD, prof. Anthony J. Silvagni, D.O., Pharm. D., M.Sc., FAFPE, FACOFP dist., prof. Leonard A. Levy, M.P.M., M.P.H a Todd Jusko, M.S., PhD. V rámci riešenia projektu mali možnosť pracovníci ústavu absolvovať viaceré zahraničné pracovné cesty či krátkodobé študijné pobyty (napr. na Nova Southeastern University, College of Osteopathic Medicine, Florida – Ľ. Argalášová, A. Filová, J. Babjaková). Konkrétnym výstupom a zavŕšením projektu bolo napísanie a vydanie 15 učebníc v rámci celého riešiteľského kolektívu.

Okrem medzinárodných projektov sa na ústave alebo v spolupráci s inými vedeckými pracoviskami riešilo spolu 12 grantových úloh financovaných VEGA a 2 úlohy KEGA.

Od roku 2016 viedla ústav prof. Jurkovičová (do roku 2022). Podarilo sa čiastočne zrekonštruovať a vynoviť „dočasné“ a „nevyhovujúce“ priestory, v ktorých Ústav hygieny úspešne pokračuje v práci už viac ako 80 rokov. Autorský kolektív ústavu opäť vydal novú učebnicu hygieny pre poslucháčov študujúcich v sovenskom jazyku (2020). Pracovníci ústavu riešili v rámci bilaterálnej spolupráce s New York University School of Medicine interinštitucionálny projekt YABS (The Youth and Parents Risk Factor Behavior Survey), aj vďaka finančnej podpore nadácie prof. Vilčeka, absolventa našej alma mater a v súčasnosti významnej svetovej osobnosti v oblasti imunológie a mikrobiologického výskumu. Zameriavali sa prioritne na rizikové správanie medzi mládežou a mladými dospelými vo veku 15 – 19 rokov. Cieľom bolo identifikovať osoby vystavené riziku a zamerať pozornosť učiteľov, výskumných pracovníkov, politikov a širokej verejnosti  na tieto otázky a navrhnúť vhodné  intervenčné postupy.

Pokračovalo sa v zisťovaní prevalencie vybraných environmentálnych, behaviorálnych a psychosociálnych rizikových faktorov KVCH u adolescentov a vysokoškolskej mládeže a ich dopadu na zdravotný stav, analyzujú sa vybrané kardiometabolické parametre u dospievajúcich vo vzťahu k vyššie uvedeným rizikovým faktorom a skúmajú sa možnosti prevencie kardiometabolických a iných chronických ochorení u študentov stredných škôl (J. Jurkovičová, K. Hirošová). Výsledky budú slúžiť pre návrh využitia vhodných skríningových metodík v prevencii kardiometabolických porúch v období dospievania a intervenčných postupov zameraných na elimináciu, resp. zníženie rizík chronických chorôb. Cieľovými skupinami budú najmä mládež a ekonomicky aktívna časť populácie, kde môžu byť postupy primárnej prevencie najefektívnejšie v znižovaní kardiovaskulárnej chorobnosti a v zlepšovaní  zdravotného  potenciálu  celej  populácie.

Od roku 2022 je prednostkou Ústavu hygieny prof. Argalášová. Vďaka finančným preferenciám Grantovej agentúry pre vedu MŠ A SAV (GAV, VEGA a KEGA) má pracovisko nadštandardné prístrojové vybavenie, ktoré prispieva k úspešnému riešeniu hlavných výskumných tém (hluk v životnom a pracovnom prostredí a jeho vplyv na organizmus človeka, výživa a výživový stav populácie z hľadiska primárnej prevencie, ochrana zdravia detí a mládeže, prevencia nozokomiálnych nákaz – vnútorné prostredie s vysokými nárokmi na kvalitu a čistotu ovzdušia).

Významná bola a je aj organizátorská aktivita pracovníkov ústavu vo vedení Slovenskej spoločnosti hygienikov SLS,  Slovenskej spoločnosti pre vyššie funkcie mozgu SLS a Slovenskej spoločnosti pre výživu vo funkcii prezidenta, resp. členov výboru.
Ústav hygieny v spolupráci s terénnymi pracoviskami (ŠZÚ Liptovský Mikuláš, ŠZÚ Prievidza a ŠZÚ Poprad, v posledných rokoch RÚVZ Poprad) organizuje každoročne medziodborové konferencie s medzinárodnou účasťou Životné podmienky a zdravie. Dlhoročné editovanie recenzovaných zborníkov "Životné podmienky a zdravie" bolo v r. 1999 ocenené čestným uznaním Grand Prix of International Exposition of Slovmedica, Slovpharma and Slovreha, a má významný podiel pri výmene skúseností a ďalšom vzdelávaní zdravotníckych i školských pracovníkov v oblasti preventívnej medicíny a ochrany a podpory zdravia.
    Záverom možno konštatovať vcelku priaznivú bilanciu vo vývoji nášho pracoviska. Najväčšie zásluhy na zveľaďovaní slovenskej preventívnej medicíny mal nesporne akademik Mucha. Dal základ novým katedrám aj vedecko-výskumným ústavom. Jeho dôstojným nástupcom bol prof. Kukura – organizátor a koncepčný pracovník, ktorý viedol kolektív k hľadaniu nových ciest pri napĺňaní programu rozvoja vedného odboru hygiena. Naše úsilie o naplnenie ich odkazu preverí čas.

    Literatúra:

1. 50 rokov Univerzity Komenského. Bratislava 1969. 632 s.
2. 50 rokov Univerzity Komenského z aspektu jej výchovnej funkcie. Bratislava, SPN 1970. 541 s.
3. Šesť desaťročí Univerzity Komenského v Bratislave. Čas. Lék. čes., 118, 1979, č. 51, s. 1569-1592.
4. Súbor prác prof. Růžičku, publikovaných v Čas. pro zdravotníctvo. Archív Katedry hygieny LFUK.
5. Zoznam osôb, ústavov a prednášok Univerzity Komenského rokov 1920 - 1949. Archív Univerzity Komenského.

Ľ. Ághová, H. Rapantová, A. Bajužíková
Ústav hygieny Lekárskej fakulty UK, Bratislava

Publikované In: Životné podmienky a zdravie. Bratislava : NCPZ 2000, 355 s. (s. 7-14).

J. Jurkovičová, Ľ. Argalášová. 100 rokov Ústavu hygieny Lekárskej fakulty UK v Bratislave

 Publikované In: Životné podmienky a zdravie. Bratislava : UK 2019, (s. 10-18)